V roku 1924 vypísal delostrelecký a zbrojný odbor ministerstva národnej obrany (MNO) súťaž na trojnápravový osobný automobil pre potreby veliteľstva a pomocného personálu pri jednotkách motorizovaného delostrelectva. Po odmietnutí nepresvedčivej ponuky od ČKD na úpravu civilného automobilu Grand-Break pridaním tretej nápravy a neúspešnom testovaní francúzskych vozidiel Renault 10CV a polopásových Citroën Kégressa obrátila armáda pozornosť k domácim výrobcom.
Predovšetkým automobilka Tatra so svojim novým vozidlom, ktorého základom bola bezrámová konštrukcia podvozku, sa javila ako nádejný kandidát na konštrukciu nového vojenského automobilu. V roku 1925 sa tatrovácki konštruktéri začali na popud vojakov zaoberať riešením trojnápravového vozidla, využívajúceho sériové diely osobného automobilu Tatra T 12. O rok neskôr už automobilka vyrobila tri trojnápravové automobily, ktoré dostali typové označenie Tatra T 26. Zvolená konštrukcia sa ukázala principiálne preto ju Tatra ponúkla na kúpu vojenskej správe. Tá bola spokojná ako s konštrukciou, ktorá dokonca predbehla zahraničné typy, tak aj s cenou a jeden podvozok vybavený dvojvalcovým motorom Tatra zakúpila. Podvozok s prideleným vojenským evidenčným číslom N II-674 bol odovzdaný Vojenskému technickému ústavu (VTÚ), ktorý ho v spolupráci s Praporom útočnej vozby v Miloviciach skúšal v náročných klimatických podmienkach v období od decembra 1926 do marca 1927. Pri skúšobných jazdách 10 km av ich priebehu bol zaťažený závažím s hmotnosťou 950 kg. Pri všetkých skúškach vozidlo spĺňalo požadované kritériá v každom smere. Po ich ukončení bol podvozok odoslaný do továrne Tatra, demontovaný a všetky jeho časti podrobne prezreté. Zistilo sa, že ani jediná súčiastka nebola abnormálne opotrebovaná alebo porušená. Po opätovnom skompletizovaní bol zakúpený ešte jeden podvozok rovnakého typu a obe vozidlá boli v Kopřivnici vybavené karosériou z 5 mm hrubého železného plechu. Pôvodný skúšobný podvozok N II-674 bol upravený do podoby obrneného automobilu pre dopravu ťažkého guľometu a jeho obsluhy. Druhý automobil, ktorý dostal vojenské evidenčné číslo N II-678, bol karosovaný ako predzvedný s neotočnou hranatou vežou so strieľňami pre ľahký guľomet. Armáda si obe upravené vozidlá prevzala v júli 1927 a pridelila ich VTÚ.
Armádne skúšky a testy
Dňa 27. júla 1927 obe vozidlá Tatra T 26 spoločne s automobilmi Renault a Citroën Kégresse absolvovali skúšobnú jazdu v Krkonošiach. Pri prvej zaťažkávacej skúške prešli vozidlá za 1 hodinu 23 minút 13 km po trase Špindlerov Mlyn cez Zlaté návršie k Labskej búde priemernou rýchlosťou 9,7 km/h. Skúšky pokračovali aj nasledujúci deň na trase Vrchlabí – Lúčna búda. Tatry zdolali 19 km po čiastočne upravenej vozovej ceste za 1 hodinu a 40 minút. Pri druhej zaťažkávacej jazde dosiahli priemernú rýchlosť 11,45 km/h. Obe trasy skúšané automobily absolvovali bez jedinej poruchy iba s výhradou k málo výkonnej pohonnej jednotke. V tom istom roku sa Tatry zúčastnili záverečných cvičení armády, kde sa veľmi osvedčili. Po ukončení manévrov boli vozidlá odovzdané výrobcovi, aby ich podľa pripomienok vojakov adaptoval. Z automobilu N II-678 bola odstránená pevná hranatá veža. Nahradila ju nízka valcová otočná vežička. V marci roku 1928 si oba automobily Tatra viedli veľmi dobre v priebehu dlhodobého horského testu a armáda sa preto rozhodla zakúpiť ďalších deväť podvozkov typu T 26, ale už vybavených štvorvalcovým vzduchom chladeným motorom s výkonom 17,7 kW.
Technicko-taktické údaje OA vz. 30
Dĺžka 4 020 mm
Výška 1 520 mm
Šírka 2 070 mm
Výkon 22 kW pri 2 650 ot/min
Bojová hmotnosť bez posádky 2 550 kg
Dojazd cesty/terén 200/100 km
Pancierovanie 3-6 mm
Súčasne s výkonnejším motorom bola do vozidla zabudovaná prevodovka s redukciou pre terén a uzávierky diferenciálov. Šťastnou kombináciou použitých komponentov vznikol mimoriadny automobil s výbornou priechodnosťou v teréne. Nový automobil dostal typové označenie T 26/30. Deväť nových podvozkov typu T 26/30 bolo pridelených Praporu útočnej vozby, kde ich práporné dielne opatrili drevenými karosériami predstavujúcimi obrnené automobily. Jednotlivé vozidlá niesli rôzne varianty výzbroje – ľahké guľomety ZB vz.26 či ťažké Š vz.24 v pevných alebo otočných vežiach rôznych konštrukcií. Na cvičné a skúšobné účely tak vznikli štyri čaty ľahkých obrnených áut, ktoré boli intenzívne využívané ako predzvedné obrnené vozidlá. Na základe kladných skúseností získaných s prevádzkou vozidiel T 26 a T 26/30 bolo na rokovaní pri Prapore útočnej vozby z apríla 1929 rozhodnuté o najvhodnejšej výzbroji pre ľahké trojnápravové automobily a súčasne doporučené dať zhotoviť jedno vozidlo v prevedení, ktoré by bolo vybrané ako definitívne s pancierovaním o sile 5,5 mm.
