Iste ste si to všimli: Hviezdy na nebi blikajú. Veľmi dobre je to viditeľné najmä v zime u stálic nízko nad obzorom. Prečo tomu tak je a čím je toto blikanie spôsobené?
Blikanie hviezd predstavuje optický klam, ktorý sa prejavuje u stálic nízko nad horizontom. Na snímke jasný Sirius (vľavo) vedľa súhvezdia Oriona. V popredí Hvezdáreň Johannesa Keplera v rakúskom Linzi.
Blikanie hviezd na obzorom, tzv. scintilácia, nie je prejavom ich vlastnej premennosti. To si možno napokon ľahko overiť, ak budeme sledovať blikajúce stálicu (napríklad Sirius z Veľkého psa), ako stúpa nad horizont. Blikanie sa bude postupne vytrácať a vysoko na nebi zostane hviezda svietiť stálym svetlom.
Dôvodom scintilácie je priechod svetla stálice zemskou atmosférou: Plynný obal našej planéty pôsobí na prechádzajúce lúče ako sústava obrích šošoviek, ktoré sa v čase menia s tým, ako prízemnou vrstvou vzduchu pretekajú bubliny teplejšieho vzduchu prehriate na pozemných objektoch. Obrie premenné šošovky teda mieria každú chvíľu do iných smerov, a to ešte rôzne pre odlišné vlnové dĺžky (lebo lom svetla závisí od vlnovej dĺžky žiarenia). V dôsledku hviezda rôzne farebne bliká, a pri pohľade ďalekohľadom navyše vo svojej pozícii „poskakuje“. Vyššie nad obzorom prechádzajú stálice menšou vrstvou prízemného vzduchu, a blikajú teda menej. Prízemná vrstva je obzvlášť nepokojná v zime v osídlených oblastiach, kedy sa ohrieva na vykurovaných budovách. Preto si scintiláciu najviac všímame práve v uvedenom období.
Planéty na rozdiel od hviezd predstavujú plošné objekty – napríklad rozmer Venuše na nebi môže dosiahnuť až takmer jednu uhlovú minútu – takže ich disky scintilácie toľko nepostihuje.
