V polovici septembra 1941 začala nemecká eskadra strmhlavých bombardérov sériu náletov na sovietske vojnové plavidlá v oblasti kronštadského prístavu. Počas nich poslal pilot Hans-Ulrich Rudel jedným zásahom ku dnu bojovú loď Marat
Stremhlavý bombardér Junkers 87, na snímke letuschopný stroj, ktorý sa dochoval do dnešných dní.
Osádky nemeckých junkersov letiacich v septembri 1941 nad Krondštadtom pod sebou jasne videli bojovú loď Marat a vedľa nej kotviaci krížnik Kirov. Kapitán Luftwaffe Ernst-Siegfried Steen začal strmhlavý let a nadporučík Hans-Ulrich Rudel ho v tesnom závese nasledoval. Pred akciou bolo dohodnuté, že na presnejšie zameranie použijú brzdy strmhlavého letu, čo spočiatku obaja urobili. Náhle Rudel zistil, že sa mu Steen vzďaľuje, pretože vypol spomaľovacie klapky v snahe preletieť palebnou clonou čo najrýchlejšie. To isté teda urobil aj on.
Ako na dlani
Ďalšie líčenie útoku vychádza z Rudelovho popisu udalostí po vypnutí brzdy: „S maximálnou rýchlosťou sa rútim za chvostom lietadla predo mnou, som oveľa rýchlejší a už nemôžem zastaviť. Tesne pred sebou vidím zdesenú tvár Steenovho palubného strelca, ktorý očakáva, že každú chvíľu odrežem svojou vrtuľou kormidla ich lietadla. Prechádzam do ešte kolmejšieho letu, iste je to 90 stupňov. Maximálna rýchlosť vylučuje možnosť pribrzdiť.
Ako blesk míňam Steena, je asi riadením osudu, že sme do seba nenarazili. Stred bojovej lode mám presne v zameriavači, môj Ju 87 rovnomerne padá a vôbec sa netočí. Mám pocit, že minúť cieľ je nemožné. Marat vidím pred sebou v celej jeho mohutnosti, po palube behajú námorníci, prinášajúci ďalšiu muníciu. Na riadiacej páke tlačidlom uvoľňujem bombu a potom páku zo všetkých síl priťahujem. Bude to ešte stačiť na únik?“
Loď vybuchuje!
Rudelove spomienky pokračujú: „Pochybujem, veď som strmhlav útočil bez použitia brzdy a som na výške nie viac ako 300 metrov. Kapitán Steen nám pritom pred akciou povedal, že bomby s hmotnosťou 1 000 kg sa musia zhadzovať z viac ako kilometrovej vzdialenosti, pretože ich črepiny pôsobia až do úrovne 1 000 metrov a môžu zasiahnuť naše vlastné stroje. Na to však nemyslím. Znova a znova ťahám za riadiacu páku, bez citu, iba silou. Preťaženie je príliš veľké, nič nevidím, mám hmlu pred očami a krátky výpadok vedomia, čo inokedy nepoznám.“
„Mám pocit, že lietadlo nereaguje. Avšak pokiaľ to ešte pôjde, musím sa pokúsiť o únik. Ešte nie som celkom pri sebe, keď počujem hlas palubného strelca ‚Pane nadporučíka, loď vybuchuje‘. Pokúšam sa o pozvoľnú zákrutu a pozerám sa von. Marat mizne v 400 metrov vysokom stĺpe dymu. Zrejme explodoval sklad munície. Letíme asi 3–4 metre nad hladinou kronštadského prístavu a stále som nažive.“
Celkový výsledok
Po Rudelovom zásahu, ktorý skutočne vyvolal výbuch v úložisku munície, sa od 180 m dlhej bojovej lode Marat odtrhla celá predná časť. Plavidlo sa rýchlo potopilo, čo zabránilo šíreniu požiaru a druhotným explóziám. Pri zásahu bombou zahynulo 326 členov posádky vrátane veliteľa lode kapitána 2. stupňa P. Ivanova. Podarilo sa zachrániť asi 800 ďalších námorníkov, ktorí prežili explóziu, mnoho z nich však potrebovalo nemocničnú starostlivosť.
Kronštadský prístav bol v mieste zásahu natoľko plytký, že časť bojovej lode po dosadnutí na dno vyčnievala z vody a jedna delová veža sa mohla neskôr zúčastniť obrany Leningradu. Plnohodnotnou bojovou loďou sa už Marat nikdy nestal.
Okrem poškodenia tejto pýchy sovietskej flotily dokázali nálety strmhlavých bombardérov na Kronštadt zničiť alebo vyradiť ešte druhú bojovú loď, dvoch krížnikov, štyri torpédoborce a mnoho menších plavidiel. Velenie nemeckej 18. armády, pokúšajúce sa v tom čase o zteč Leningrade, hlásilo štábu skupiny armád Sever, že sa po náletoch „paľba z nepriateľských lodných diel výrazne zmenšila a 38. armádny zbor mohol opäť obnoviť svoj postup“.
